História hotela

Tatranská Javorina je jednou z najkrajších a najzaujímavejších obcí na Slovensku. Nachádza sa v severnej časti Vysokých Tatier, na hranici s Poľskom. Je to obec s bohatou históriou, kultúrou, prírodou a turistikou. Osada sa vyvinula zo sezónneho majera tzv. lendackého veľkostatku. Založenie železnej huty a hámrov roku 1759 vytvorilo podmienky pre trvalé osídlenie. Nedostatok rudy zapríčinil neskoršiu prestavbu železiarní na lepenkáreň, ktorá úplne zanikla roku 1935. Roku 1879 kúpilo javorinský revír pruské knieža Kristián Kraft Hohenlohe.

Tatranskú Javorinu pretvoril na lesnícku osadu a na sídlo riaditeľstva svojho veľkostatku, nechal si tu vybudovať drevený poľovnícky kaštieľ a drevený kostol ľudovej architektúry. V okolitých lesoch zriadil rozsiahlu zvernicu, kam dovážal cudzokrajnú zver (kozorožce, bizóny, kaukazské jelene a iné), ktorá sa však nevedela prispôsobiť tunajším podmienkam. V 19. storočí sa obec stala obľúbeným miestom pre turistov a horolezcov, ktorí chceli spoznať krásy Tatier. V roku 1899 bola postavená prvá horská chata v Javorovej doline, ktorá je dodnes v prevádzke.

V roku 1920 sa Tatranská Javorina stala súčasťou Československa, ale bola sporným územím medzi Československom a Poľskom. Po druhej svetovej vojne bola obec pripojená k Poľsku, ale v roku 1958 bola vrátená Československu.

V roku 1970 bola vyhlásená za pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry.

Tatranská Javorina je známa svojimi historickými a kultúrnymi pamiatkami. Medzi ne patrí napríklad lovecký zámok Hohenlohe, ktorý bol postavený v roku 1905 ako letná rezidencia pre rakúsko-uhorského arcivojvodu Františka Salvátora a jeho manželku Máriu Valériu, dcéru cisára Františka Jozefa I. Autor projektu, viedenský architekt Jean Leyendecker, čerpal inšpiráciu zo švajčiarskych horských oblastí. Výstavbu zrubovej dvojpodlažnej stavby na pôdoryse kríža so švajčiarsky zdobeným vstupným priečelím s balkónom uskutočnil domáci staviteľ Ján Lipták z Popradu - Veľkej, ktorý spolupracoval so stavbyvedúcim, českým architektom Karlom Zdeňkom Límanom.

Interiérové vybavenie bolo od c. k. dvorného čalúnnika Franza Iwingera z Viedne. Po smrti kniežaťa nemali dediči o udržanie javorinského panstva záujem, a tak v decembri 1935 tieto majetky odkúpil štát. Bola zriadená Správa štátnych lesov Javorina a po ustanovení Tatranského národného parku prešlo niekdajšie panstvo do správy parku. Poľovnícky kaštielik v nasledujúcich rokoch viackrát zmenil svojich správcov. V súčasnosti tento majetok štátu spravuje Kancelária prezidenta Slovenskej republiky a slúži prevažne na reprezentačné účely.

Prezident republiky umožnil jeden deň v týždni všetkým, ktorí majú záujem, navštíviť tento skvost drevenej architektúry zapísaný do zoznamu národných kultúrnych pamiatok, poprechádzať sa po interiéri kaštielika, zoznámiť sa s jeho históriou a pokochať sa nádherným pohľadom na úžasnú panorámu Belianskych a Vysokých Tatier.

Monumentálny a tajomstvami opradený hotel Montfort je jedinečný hotelový komplex zasadený priamo v Tatranskom národnom parku v nadmorskej výške 1000 m. n m.

Hotel sa pôvodne volal Poľana, neskôr ho nový majiteľ premenoval na Kolowrat. Po zmene majiteľa a po zrekonštruovaní a modernizácii dostal nové meno Montfort. Jeho bohatá história je úzko spätá s obdobím Československej socialistickej republiky.

Lokalitu hotela podľa dostupných informácií vybral vtedajší člen ústredného výboru Komunistickej strany Československa Vasiľ Biľak, ktorý bol vášnivým milovníkom prírody, a práve v Tatranskej Javorine mu učaroval lovecký zámoček Hohenlohe, kde strávil nejaký čas, a prekrásna scenéria s nádhernými výhľadmi a tichom.

Architektmi hotela boli Julián Hauskrecht, Štefan Ďurkovič a Štefan Svetko, ktorí dostali za úlohu navrhnúť zariadenie, ktoré by slúžilo na mimoriadne pracovné rokovania straníckych funkcionárov. Architektúra objektu je charakteristická pre rukopis Štefana Svetka, jeho spoluautorstvo však bolo počas realizácie z politických dôvodov zastierané.

Hotel stojí na miernom svahu v centre niekdajšieho poľovníckeho revíru grófa Ch. K. von Hohenloheho. V podobe, ktorú si zachoval dodnes, bol postavený v sedemdesiatych rokoch minulého storočia ako exkluzívne ubytovacie zariadenie pre predstaviteľov vládnej špičky. Netradičná polooblúková stavba sa stala architektonickým skvostom svojej doby. Hlavný objekt tvoria dve časti s hmotami oblúkového tvaru zastrešené dvojplášťovými strechami.

Navzájom sú previazané vstupným a spoločenským podlažím a vyššie dvoma vežami vertikálnych komunikačných jadier. Severná veža má hranolové a južná valcové hmotové prevedenie. Východná časť má tri podlažia, západná – ubytovacia je šesťpodlažná. Všetky izby sú orientované na juhozápad s výhľadom na hrebeň Belianskych Tatier.

Kruhové tvarovanie je použité aj pri ďalších prvkoch – vyskytuje sa na terasách a balkónoch, v pôdoryse častí vystupujúcich z hlavnej hmoty, terénnych úpravách a aj tvare strechy apartmánov.

Interiér hotela bol pôvodne zdobený krásnymi krištáľovými lustrami a drevorezbou. Súčasťou hotela bola aj vlastná zvukotesná kinosála, v ktorej vedenie Komunistickej strany cenzúrovalo či odobrovalo filmy, Červený a Modrý salónik a Slovenská izba.

V hoteli sa konali rôzne rokovania a spoločenské podujatia, ktoré mali vplyv na históriu Československa, ale aj novodobých dejín samostatnej Slovenskej republiky.

V roku 1977 bol hotel vyhlásený za najmodernejší hotel v Československu, navštevovali ho štátne delegácie z bývalého ZSSR, ale aj z iných krajín. Hotelový personál bol zaviazaný mlčanlivosťou. Pre zamestnancov boli v obci postavené domy, pretože museli byť dostupní a prítomní na pracovisku v akúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Gustáv Husák, posledný prezident Československa, bol hosťom hotela v roku 1977, keď sa zúčastnil na slávnostnom otvorení nového lyžiarskeho strediska v Tatranskej Javorine. V hoteli sa stretol s poľským prezidentom Henrykom Jabłońskim a podpísal s ním dohodu o spolupráci v oblasti cestovného ruchu.

V roku 1986 ho navštívil kubánsky prezident Fidel Castro, kde strávil niekoľko dní. V roku 1992 bol hotel svedkom historickej udalosti.

Vladimír Mečiar a Václav Klaus v ňom podpísali dokumenty o rozdelení Československa. Akt prebehol v Červenom salóniku. Bolo to aj posledný slávny okamih hotela, v ktorom sa písala história a kde sa stretávali dôležití politici.

Hotel do roku 1993 slúžil výhradne iba štátnym predstaviteľom, bol skrytý pred svetom, strážený armádou a policajnými zložkami a verejnosť do objeku nemala prístup. Z doby jeho slávy sa zachovalo len veľmi málo historických prameňov a dobových fotografí, o jeho “tajomstvách” sa dozvedáme len zo strohého rozprávania obyvateľov. V roku 1993 kúpil hotel nový majiteľ, zrekonštuoval ho a sprístupnil verejnosti ako hotel Kolowrat.

Postupom času sa však majitelia menili, no jeho pôvodný výzor, honosnosť a výnimočnosť sa zachovali dodnes.